Vidím všetko. Som všade. Všetko je také nové ale stále mám pocit ako by som tu už raz bol. Všetko videl, všetko počul. Chcem sa zastaviť a porozhliadnuť sa vôkol mňa ale nemôžem. Prečo? Čo ma hýbe do predu? Prečo sa nemôžem zastaviť a vychutnať si to okolie? Nemám nad sebou kontrolu. Áno, tým to bude. Lenže ako ju získam? Čo musím spraviť aby som sa zastavil alebo otočil? Aby som mohol ísť kam by som len chcel? Kto a prečo ma ovláda? Je to môj osud? Nie! S tým sa nechcem zmieriť a ani nikdy nezmierim. Nejak to musí ísť. Zatiaľ čo tu takto vymýšľam, prešiel som riadny kus cesty. Už ani nie je taká tma. Zvláštne. Niekto je dole. Áno tam podomnou! Vyzerá ako by sa niekam ponáhľal. Ale kam? A kto je to vlastne? Pozná ma? Nie asi nie. Ale možno by mi vedel pomôcť alebo aspoň poradiť. Zmizol. Sledoval som ho očami kam ide a zrazu zmizol. Ako by do niečoho vstúpil. Aha tam je ďaľší a ďaľší. Sú ich tisíce, milióny. A každý z nich sa niekam ponáhľa. Možno pred niečím utekajú, chcú sa skryť alebo čo. Možno utekajú predo mnou. Kto vie? Stále ich vidím ale oni asi nevidia mňa. Nemôžem na nich zakričať ani sa ich nič spýtať. Mám len svoje myšlienky, ktoré mi robia spoločnosť počas môjho putovania do neznáma. Čím viac cesty som prešiel, tým sa cítim silnejší. Je viac svetla, viac bytostí podo mnou. Vidím viac, dokonca ma niečo stiahlo dole. Je mi teplo. Možno preto lebo som nižšie. Už nelietam v oblakoch ako predtým. Nech sa stalo čokoľvek asi to tak má byť. Už aj lepšie vidím tie bytosti podo mnou. Sú zvláštny. Stále sa hýbu a niekam idú ale teraz už nevyzerajú ako by sa ma báli. Nosia so sebou rôzne veci a robia veľa zbytočností. Jedna z tých bytostí práve spadla na zem a ostatné ako by si ju ani nevšímali. Možno ani oni sa navzájom nevidia. Ale to je hlúposť. Veď by do seba museli vrážať. Tak potom prečo sú k sebe taký ignorantskí? Nevedia si pomôcť? Keby som mohol tak by som tej úbohej bytosti čo spadla pomohol. Ale nemôžem. Aha! Tam sa niečo stalo. Nejaké obludárium odhodilo ďaľšiu bytosť a z tej bytosti teraz niečo červené tečie. Z toho obludária niekto vyšiel. Asi ďaľší z druhu bytostí podo mnou. Chíľu tam stojí sám. Potom prídu ďaľší a ďaľsí pozerajú sa na bytosť, ktorá sa už nehýbe. Za chvíľu niektorý odídu a idú ďalej svojou cestou. A čo sa stane s bytosťou čo leží na zemi? Neviem a už to ani nezistím. Niečo ma posúva stále viac a viac dopredu. Musím ísť. Ale som smutný. Je ich tam dole toľko a nevedia si pomôcť alebo sa porozprávať. Keby tak vedeli aké to je byť len sám so sebou. Keby nikto o nich nevedel. Určite by si viac vážili jeden druhého. Letím ďalej. Neviem kam a neviem prečo. Smutný a znechutený nespravodlivosťou a ignorantstvom. Už sa mi tu tak nepáči. Aj sa tuším ochladilo. Zase je šero. Cítim sa nejaký slabý. Čím je menej vidieť okolo mňa tým som viacej unavený.Je to môj koniec? Aký bol vlastne zmysel tohoto všetkého? Mal to byť môj trest za niečo? Vidieť toľko voľnosti a nezúčastniť sa jej? Toľko nespravedlnosti a nenapraviť ju? A kto sú vlastne tie bytosti? Uvedmojú si koľko času majú a nevedia si pomôcť, zastaviť sa. Namiesto toho aby sa tešili zo života, si robia zle. Tento deň môže byť pre nich posledný ako pre toho chudáka, ktorý sa už nehýbe a leží na zemi. Stále sú v pohybe. Ako ja. Ale môj čas tu už končí a ich možno zajtra. Je smutné, že si neuvedomujú čo majú a ako tým plýtvajú. Svojím časom. Ten môj sa však už končí. V diaľke za sebou vidím len slabý záblesk svetla. A to je posledné čo som za ten krátky čas uzrel.
